Len názor!

Samostatná Slovenská republika (SR) dosiahla dospelosť, onedlho jej existencia dosiahne Kristove roky, čo je znakom absolútnej zrelosti. Tí, čo na vlastnej koži zažili zrod a vývoj SR vedia posúdiť správnosť cesty, ktoré SR prešla, ako aj jej smerovanie v rámci spoločného európskeho smerovania. Je však zaujímavé, ako to vidí ten, ktorý stál pri zrode samostatného Slovenska a pozná aj tie detaily, ku ktorým radový občan nemal prístup.

Pán Sergej Kozlík, pri výročí vzniku SR dal interview pre TA SR. Nakoľko tento rozhovor, zatiaľ, nie je verejne dostupný, dovoľujem si uviesť  niekoľko zaujímavých ním vyslovených postrehov v rámci tohto blogu. (odpovede sú krátené).

Ako hodnotíte jej ekonomický vývoj za 30 rokov od rozdelenia ČSFR?

„Za najdôležitejšie pokladám to, že Slovenska republika sa dokázala po rozdelení federácie postaviť na vlastné nohy, preukázala životaschopnosť, zaradila sa do medzinárodného spoločenstva a medzinárodnej deľby práce. Bolo to však aj obdobie premrhaných príležitostí, a tiež obdobie, keď nám vyspelé krajiny západu nič nedarovali, obsadili naše trhy, využili politický tlak, poddajnú Dzurindovu vládu a po roku 1998 poskupovali takmer všetky strategické podniky sieťových odvetví a kľúčové banky. To znamenalo a doposiaľ znamená odliv miliárd eur zdrojov zo Slovenska do zahraničia. Nátlakové pozície uplatnili západné krajiny aj pri vstupe Slovenska do Európskej únie, keď vo viacerých kapitolách, najmä v oblasti poľnohospodárstva, (za SR vyjednával p. Fígeľ z KDH) , nám vnútili podmienky, ktoré pre našu krajinu boli nevýhodné a ktoré  trvajú doposiaľ.“

Slovenská ekonomika bola v čase rozdelenia v porovnaní s ČR v mnohých ohľadoch zaostalejšia, životná úroveň na Slovensku bola nižšia, nezamestnanosť vyššia.

„Klausova radikálna, ešte federálna reforma spustená v roku 1991, bola vnútorne nevyvážená, znamenala dramatický prepad produkčného potenciálu Česka aj Slovenska o 25%, naštartovanie 60%nej hyperinflácie a na Slovensku po federálnom rozhodnutí o zrušení  špeciálnej výroby brutálny nárast nezamestnosti  z 2% na 12%. Ak k tomu pridáme nedôveru medzinárodných finančných inštitúcií ako MMF a Svetová banka, takmer okamžitý rozpad menovej únie s ČR začiatkom roku 1993, minimálnu úroveň slovenských devízových rezerv,  začiatky fungovania samostatného štátu boli naozaj ťažké.“

Ako sa podarilo Slovensku vysporiadať s ekonomickými výzvami a problémami po vzniku republiky?

„Predajom Slovenského tabakového priemyslu Slovensko doplnilo kritický stav devízových rezerv štátu. Zavedením režimu exportných zmeniek  a prioritným financovaním exportu schopných priemyselných výrobcov  ako VSŽ Košice, Slovnaft, a pod., došlo k mobilizácii vnútorných zdrojov Slovenskej republiky. Prostredníctvom tzv. zelených zmeniek sa podarilo zastaviť pád a oživiť sektor poľnohospodárstva.“

„Devalváciou slovenskej koruny a zavedením dovoznej prirážky sa čiastočne pribrzdil agresívny prienik západných firiem na slovenský trh. To obnovilo dôveru finančného sektora v životaschopnosť slovenskej ekonomiky a paradoxne, nie MMF a Svetová banka, ale japonské banky ako prvé poskytli Slovensku prvé tranže stabilizačných pôžičiek“

Podarilo sa nám za 30 rokov vyrovnať, prípadne výraznejšie priblížiť Českej republike z pohľadu výkonnosti ekonomiky, fungovania podnikateľského prostredia či životnej úrovne?

„Česká republika zdedila lepšie východiskové predpoklady, silnejšiu výkonnosť, vybudovanejšiu infraštruktúru, vyššiu mieru finalizácie produkcie, efektívnejšie zahraničnoobchodné zastúpenia, a to si aj doposiaľ udržala. Porovnávanie ČR a SR je teda tak trochu žabomyšie a hlavným kritériom zostáva porovnávanie  s výkonnosťou vyspelých svetových a európskych ekonomík. Tam obe krajiny naďalej výrazne zaostávajú.  Vo všetkých oblastiach, nielen v ekonomickej sfére.“

Pomenujte chyby, ktoré sme za 30 rokov samostatného štátu v ekonomike urobili, kam nás dostali a čo sa s tým dá robiť?

„Mnohé nezvratné chyby sa udiali už počas federácie. Vnútorný trh bol po zavedení konvertibilnej meny sprevádzanej prudkou infláciou predčasne úplne otvorený konkurenčne lepšie pripraveným veľkým zahraničným firmám. V malej privatizácii boli sprivatizované veľkoobchodné a maloobchodné prevádzky, čím tuzemskí  veľkovýrobcovia textilu, obuvi, nábytku a ďalší stratili kontakt s trhom a nedokázali konkurovať dravým zahraničným producentom, často dodávajúcim za výpredajové dumpingové ceny. Rozsypali sa celé odvetvia spotrebného priemyslu. Kupónová privatizácia priniesla anonymných, neadresných vlastníkov, umožnila vznik finančných skupín, ktoré, často ako nátlakové, fungujú doposiaľ. Štát z nej nezískal ani korunu, väčšina malých investorov DIKov o svoje malé podiely prišla. Podiel malej a kupónovej privatizácie na privatizovanom majetku SR činil cca 33%.  Mečiarova privatizácia priamym predajom, ktorá sa opierala o model nemeckej privatizácie, priniesla štátu príjem 30% účtovného majetku predaných podnikov, 30%  účtovnej hodnoty majetku bolo povinne preinvestovaných. Jej podiel na privatizovanom majetku SR činil 16%. Za existencie samostatnej SR najväčšou chybou bola privatizácia strategických sieťových odvetví a bánk, ktorá sa odohrala za Dzurindových vlád. Predstavovala cca 50% celkového objemu majetku štátu. Prinieslo to stratu bezprostredného dosahu štátu na tieto kľúčové odvetvia, ktorý si veľké európske štáty, ako sú Nemecko, Francúzsko, Taliansko zachovali. Znamenalo to, a doposiaľ aj znamená odliv mnohých miliárd eur zdrojov do zahraničia. Peniaze získané z privatizácie strategických podnikov boli trestuhodne premrhané. Za daného stavu štát nie je v stave promptne reagovať na podobné výzvy ako je súčasná energetická kríza. Pri vstupe do Európskej únie sme predovšetkým pre oblasť poľnohospodárstva prijali diskriminačné podmienky, ktoré pretrvávajú doposiaľ.  Chybou bolo aj otvorenie vnútorného trhu pre zahraničné obchodné reťazce v období Dzurindových vlád, bez toho, že by štát pre ne  vymedzil  ako podmienku dodržanie stanoveného podielu domácej produkcie v konkrétnych komoditách. To malo za následok prepad podielu domácej produkcie v obchodných sieťach pod 40%. Štát môže sprísniť regulačné opatrenia a vyžadovať ich plnenie voči monopolným sieťovým odvetviam, môže zaviesť osobitné zdanenie mimoriadnych ziskov podnikov týchto odvetví vyplývajúcich z mimoriadnej trhovej situácie podobnej súčasnej energetickej kríze. Štát môže podporiť vytvorenie zásobovacích a odbytových združení, ktoré vytvoria protiváhu obchodným reťazcom v citlivých položkách, najmä v potravinách. Štát môže pristúpiť aj k reprivatizácii energetického a plynárenského priemyslu. K takému kroku v 80tych rokoch minulého storočia v plynárenskom priemysle a vodnom hospodárstve pristúpili napr. vo Veľkej Británii.  Vážnym problémom zostáva čerpanie a smerovanie prostriedkov, ktoré Slovensko získava z Európskej únie, na ktoré samo značnou mierou prispieva. Nielenže sa nečerpajú v dostatočnej miere, ale financuje sa z nich vo veľkom objeme množstvo krátkodobých programov, ktoré neprispievajú k posilneniu potenciálu Slovenska, sú ťažko kontrolovateľné a sú zdrojom korupcie. Žiaľ, tieto chyby sa prejavujú už takmer 20 rokov, od samotného vstupu Slovenska do EÚ. To je aj príčinou toho, že Slovensko ustrnulo v investičnom rozvoji. Je treba pripomenúť, že za tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1994 až 1998 sa na Slovensku realizoval obrovský investičný rozvoj. Bolo dokončené vodné dielo Gabčíkovo s energetickým stupňom Čunovo, vybudované vodné dielo Žilina, spustená dostavba 1. a 2. bloku jadrovej elektrárne Mochovce. Bola realizovaná rekonštrukcia JE Jaslovské Bohunice, kde sa predpokladalo predĺženie životnosti o 30 rokov.  Žiaľ, Dzurindova garnitúra sa podvolil tlaku EÚ a Rakúska a pristúpila na predčasné odstavenie tejto JE. Maďari a Bulhari sa tlaku EÚ na zastavenie prevádzky svojich JE obdobného ruského typu nepodvolili. V uvedenom období bolo za Mečiarovej vlády dokončených a odovzdaných 100 km diaľnic, v značnom rozsahu bol rozostavaný tunel Branisko. Bolo dokončených 40 tisíc bytov a rozostavaných ďalších 20 tisíc bytov. Veľké investície realizoval aj slovenský súkromný sektor, napr. Slovnaft, ktorý sa v tom období stal najmodernejšou rafinérkou v Európe a plánoval expanziu na Moravu a do Poľska.

Čo sú dnes najväčšie výzvy Slovenska v ekonomickej oblasti na najbližších možno 10 rokov?

„Za hlavnú výzvu pokladám  vrátiť štátu schopnosť reagovať na novovznikajúce a meniace sa podmienky. Vzory riešení treba hľadať v zabehnutých dobre fungujúcich európskych demokraciách. Treba sa pozrieť do krajín, ktoré do jediného centu a spoločensky veľmi efektívne využívajú prostriedky získané z fondov EÚ. Treba ich smerovať na predovšetkým na investície do potrebnej infraštruktúry, ktorá prinesie dlhodobý ekonomický prospech a umožní návratnosť vynaložených prostriedkov. Nie je prijateľné, aby sa verejné prostriedky v stovkách miliónov eur mrhali na nedomyslené jednorazové tzv. korona akcie, očkovacie lotérie, neadresné sociálne dávky a pod. Poučiť by sa mali aj voliči a politické strany na Slovensku. Vo vyspelých západných demokraciách základom reprezentácie štátu sú veľké stabilné politické strany, s početnou členskou a voličskou základňou. To vytvára predpoklady pre stabilitu, odbornosť a transparentnosť fungovania politického života. Výťahové strany, ktoré dnes vládnu na Slovensku, sú vo vyspelých demokraciách skôr marginálne, objavia sa a zhasnú, ale nie sú určujúce pre charakter domácej politiky.“

Určite zaujímavé a poučné názory p. emeritného podpredsedu vlády a ministra financií, p. S. Kozlíka, ktorý danú situáciu videl z vnútra pri vzniku samostatného  Slovenska. Aktívne sa podieľal na „rozbehnutí vlaku“ Slovenska, ktorý čím ďalej, tým viac spomaľuje a jeho chod sa zadrháva.