Len názor!

Hoci 51 rokov som strávil v akademickom prostredí a prešiel som všetkými stupňami kariérneho rebríčka, súčasnej diskusii o novele VŠ zákona som sa chcel vyhnúť. Zastupoval som Slovenskú Rektorskú Konferenciu (SRK), spolu s ďalším rektorom, v komisii pre tvorbu VŠ zákona v roku 2002, keď sa tvorila prvá verzia zákona, v ktorom sa priznali „akademické práva a nezávislosť“ vysokým školám. Delimitoval sa im aj majetok štátu, bola to na Slovensku de facto druhá najväčšia delimitácia (nechcem to nazvať privatizáciou) štátneho majetku.

K téme nášho vysokého školstva som sa vyjadroval viackrát, z pohľadu „ako to vidím ja“.

K napísaniu tohto blogu som sa predsa len odhodlal, na základe zdieľania príspevku na FB od profesorky z SPU v Nitre. Tento príspevok komparuje investovanie do R&D – research & development v niektorých európskych štátov.

Dúfam, že sa nebude pokladať za plagiátorstvo, keď uvediem tu komparáciu zverejnenú zrejme na MTF SPU v Trnave.

Je skutočne smutné, že Slovensko je so „svojimi“ 0,83% HDP takmer na konci tohto zoznamu. Vec zhoršuje skutočnosť, že HDP Slovenska nie je vysoké, v roku 2019 to bolo 101 892 mld USD. Posledné v zozname Rumunsko, malo v tom období HDP takmer 2,5 krát vyššie, takže v absolútnych hodnotách Rumunsko investuje do R&D asi 1,2 mld USD, kým Slovensko len 846 mil USD. Naši najbližší susedia sú na tom oveľa lepšie. V absolútnych hodnotách pre Česko je to 4,7 mld USD a Maďarsko 2,2 mld USD.

V tejto súvislosti je potrebné vedieť, odkiaľ a z akých zdrojov tieto financie na podporu vedy a výskumu pochádzajú. Či sú to výhradne prostriedky zo štátneho rozpočtu pre školstvo, ako je to na Slovensku a ako to naše univerzity očakávajú a domáhajú sa ich? Už dávno vieme, že napr. v USA veľkú časť výskumu podporuje Pentagon. Je to vlastne z rozpočtu obrany. V Nemecku univerzity plnia do veľkej miery výskumnú a vývojovú základňu pre silný nemecký priemysel. Na Slovensku, ktoré je v podstate montážnou dielňou z dôvodu lacnej pracovnej sily, objednávky, aj tak zo slabého priemyslu, sú ojedinelé. Poznám osobne konkrétne prípady, keď aj ojedinelé objednávky na univerzitu prechádzajú cez nadáciu, ktorej šéfuje napr. dekan fakulty. Skúma a radí síce univerzita, ale „zisk“ a platby idú do súkromných rúk. Poznám slušného nitrianskeho podnikateľa, ktorý nezištne sponzoruje veľa športových a kultúrnych akcií. V oblasti liehovarníctva mu radí (súkromne) profesor z ChTF UK. Kdesi som čítal, že je to aj na iných univerzitách, nielen na tej mnou mienenej. (Predpokladám, že po novej právnej kvalifikácii SAV, to bude rovnaké aj tam a SAV takmer nič na svoje lepšie financovanie nezíska).

V čase tvorby VŠ zákona v roku 2002 sa majetok delimitoval na verejné a štátne vysoké školy, ale aj s tým, aby sa vo svojom financovaní nespoliehali len na štát, ale mohli si so svojim majetkom nakladať tak, aby financovanie bolo „viaczdrojové“. Pokiaľ ja mám vedomosti, tak tento majetok, voľakedy štátny, prináša mimorozpočtové financovanie najmä formou prenájmu, resp. jeho predajom  a nie cestou hlavného poslania vysokej školy – viem na to uviesť konkrétne prípady. Mne sa zdá, že zodpovední akademickí funkcionári nie vždy zodpovedne nakladajú so zvereným majetkom a nevyužívajú ho pre podporu hlavnej činnosti univerzity. V mojom druhom funkčnom období, len štyri (4) verejné vysoké školy (VVŠ), vedeli dosiahnuť kladný hospodársky výsledok. Keď som žiadal ministerstvo o pridelenie účelových finančných prostriedkov, tak vtedajší p. minister M. Fronc sa pýtal, „a koľko bude spolufinancovať tento projekt univerzita?“

K financovaniu vysokého školstva v Maďarsku. Pred mnohými rokmi rozvoj maďarského vysokého školstva podporila cez rozvojové projekty Svetová banka. Bolo však podmienkou, aby optimalizovali počet vysokých škôl, čo vtedy bolo v Maďarsku tak „rozbujnené“, ako teraz u nás. Vtedy došlo k integrácii – zlúčeniu mnohých maďarských vysokých škôl. Ako sa dalo očakávať, po „odznení“ tohto podporného projektu, začali sa vysoké školy opäť „drobiť“ a odčleňovať sa. P. premiér Orbán však urobil to, čo teraz sa chystá slovenská vláda. Na finančné prostriedky štátu dohliada kvestor, ktorý sa za tieto prostriedky zodpovedá štátu a nie rektorovi. „Bez súhlasu tohto človeka sa žiadny forint nemôže minúť“ – povedali mi na jednej maďarskej univerzite. Maďarsko má centrálne prijímanie študentov na štátom financované univerzity. Tak štát zaručuje, že finančné prostriedky budú využité len pre dobrých študentov. Maďarskí študenti mi hovorili, že dostať sa u nich na štúdium je možné len veľmi dobrým študentom, alebo musíte mať aspoň dve maturity. Tí uchádzači, ktorí tam neuspejú, vo veľkej miere študujú na slovenskej národnostnej univerzite v Komárne. Slovensko dotuje štúdium týchto „menej“ schopných občanov Maďarska a nielen to, ale časť výučby a študijné programy tu garantujú maďarskí profesori, ako svoj tretí či štvrtý pracovný pomer. Zjavne Slovensko je bohatý štát, alebo že by to bola tá povestná slovenská „dobrosrdečnosť“?

Slovenské univerzity majú dnes nevídané možnosti svojho financovania z rôznych domácich, ale najmä zahraničných výskumných, vzdelávacích a rozvojových projektov. Poznám mladú profesorku, pracujúcu aj pre Brusel, zahraničné univerzity ju žiadajú o posudzovanie svojich projektov, cez ňu „pritečie a pretečie“ na univerzitu ročne niekoľko stotisíc €. Na svojej domovskej univerzite neuspela ani ako vedúca ústavu. Chcela ústav „potiahnuť“ týmto európskym trendom a zapojiť ho do riešenia projektov pod gesciou EÚ. Výberová komisia ju ohodnotila, ako „tak dobrú“, že má na viac, ako na vedúcu ústavu. Keďže nechce a ani nemá čas byť súčasťou akademickej mafie, takže sa môže uchádzať za vedúcu, ako hovorili naši poprední humoristi, na salaši u súdruha Žinčicu. Neschopní NIKDY nepustia medzi seba schopnejších, lebo ONI by museli zaniknúť, preto tak vyzerajú naše univerzity. Rozpačito na mňa pôsobili slova rektora UK, v súvislosti s opätovným zaradením ich profesora matematiky medzi najcitovanejších vedcov – vraj vidieť, že aj pri danom nízkom financovaní VVŠ sa môže robiť svetová veda, povedal. Na Slovensku je asi 10 tis. akademikov a 1 (jeden) dosahuje svetové parametre. To je skôr deviácia systému, ako výnimka a už vôbec nie pravidlo. Že pán rektor si naváži slova?

Slovenskí rektori sa vehementne búria najmä proti zmene postavenia správnych rad univerzít. Sú schopní na to „zneužiť“ (podľa mojej mienky)  aj študentov a slogan o „politizácii akademickej pôdy“. Samozrejme, že pojem „politizácia“ je neprijateľná a tak sa usilujú na svoju stranu postaviť aj verejnosť a najmä médiá. O tom už p. rektori nehovoria, že pre nich „ovládanie“ správnej rady je dôležité z dôvodu, že správna rada navrhuje odmeny pre p. rektorov a panie rektorky. Koľko títo akademickí funkcionári zarábajú, možno zistiť z ich majetkového priznania, ak sa Vám to podarí nájsť na webovej stránke ich univerzít. Mne sa podarilo nájsť zo všetkých slovenských VVŠ len niekoľko málo, hoci určite sú niekde zverejnené, len sú horšie prístupné, resp. lepšie „zašité“.

Tu sú dva prípady:

… to je prosím príjem v čistom, za rok 2018 (zvážme vtedajšiu cenovú hladinu).

Iný príklad – príjem asi 50 ročnej rektorky:

Pretože ako rektor môže mať úväzok, ale nie plat 6 250 € / mes., tak veľká časť týchto prostriedkov prichádza vo forme odmien, ktoré schvaľuje Správna rada univerzity. Odmeny sa dávajú zväčša 2 x ročne a kvestor/kvestorka deklaruje, či na tak vysoké odmeny VŠ má prostriedky. Teraz si predstavte, keby kvestor podliehal správnej rade a nie rektorovi, ako to chce presadiť Gröhling. Tu treba vedieť, že rektor obyčajne neučí, ani veľmi nemá kedy a vedúci katedry dostane odmenu z fakulty napr. 20 €. (slovom dvadsať), pretože všeobecne sa deklaruje nedostatočné financovanie zo štátneho rozpočtu.

Nedávno boli zverejnené majetkové priznania verejných funkcionárov – prezidentky, ministrov, … Porovnajme si ich. Kým minister financií má ročný príjem 62 634 € (z výkonu verejnej funkcie, v hrubom), minister školstva 58 096 € (z výkonu verejnej funkcie, v hrubom), nieže by si zaslúžili viac, rektor priemernej univerzity 100 480,- € v čistom. V tejto republike viac zarába len p. prezidentka 157 598 € (z výkonu verejnej funkcie), hrubom a možno niektorí ďalší rektori.

Dovoľujem si citovať jeden výrok z článku v Pravde, pojednávajúca o odmenách rektorov VVŠ:

„Odmeny aj platy rektorov určuje správna rada školy, ktorej členov menuje aj rektor. „Je trochu problém, že plat rektorov navrhujú ľudia, ktorých si vybral. Toto je úplne opačná logika než v USA, odkiaľ sa správne rady prebrali, kde správna rada vyberá rektora a nie naopak,“ vysvetlila pre denník analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Renáta Králiková.“ Cit. Pravda.

Mladá doktorandka, členka AS UK BA v nedávnom podcaste v Pravde konštatovala, že (parafrázujem): „… z dôvodu nízkych platov mnohí akademici musia mať viac pracovných pomerov“. Má „pravdu“, vidieť to z príjmov niektorých rektorov, že musia mať úväzok aj ako rektor, aj ako profesor, hoci niektorí profesormi ani nie sú. (Za socializmu to nebolo možné!). Poznám niekoľko ďalších celkom slušne platených profesorov a docentov aj s tromi úväzkami. Tak vážená pani mladá doktorandka UK, keď sú u niekoho vysoké platy, musia byť u iných aj nízke. Pozrite sa do vlastných radov, než začnete kritizovať!

A vraj naše vysoké školy sú podfinancované. Z príjmu najvyšších akademických funkcionárov, ktorí vehementne bojujú za „slobodné vysoké školstvo“ to tak nevyzerá. Alebo, že by ani tak nebojovali o slobodu bádania ako o slobodu nakladania so svojimi príjmami?