Poznámky k článku M. Čaploviča: Štyria Matovičovi poslanci blúznia o možnom pamätnom dni (Pravda 8.3.2023)
Pán redaktor M. Čaplovič napísal v Pravde “názor” pod názvom “ Štyria Matovičovi poslanci blúznia o možnom pamätnom dni”, v ktorom spochybnil ich úsilie aby parlament vyhlásil 12. apríl za Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov. Chcem sa k tomu vyjadriť, lebo násilne vysťahovaných Maďarov z našej obce som videl na vlastné oči, aj keď som to nezažil na vlastnej koži. Pán redaktor bagatelizuje tento akt, hoci v tom čase pre vysťahovaných to vôbec nebolo banálne, ba naopak bolo to tragické.
Ďalej vyčíta predkladateľom, že v návrhu spomenuli odvlečenie Židov a Rómov, len aby upútali pozornosť na Maďarov. Aj pán redaktor spomína genocídu Židov a Rómov, aby spochybnil nasilu vysťahovaných obyvateľov Československa. Samozrejme, genocída Židov a Rómov nie je porovnateľná s vysťahovaním neslovanských národností z územia bývalého Československa. Vysťahovanie tých národnostných menšín, ktorých domovské národy boli porazené v II. SV, teda Nemcov a Maďarov, aspoň mne sa to tak zdá. Pán redaktor o.i. píše, že: “ … keď sa na jar 1947 vydal na cestu prvý vlak s Maďarmi zo slovenského územia do Maďarska, pasažieri sa neviezli do plynových komôr, ale do slobodného štátu.” Je to pravda, ale „necestovali“ dobrovoľne, ale na základe niekoho rozhodnutia a proti svojej slobodnej vôle. To, že “necestovali do plynových komôr”, si nezaslúžia úctu a poľutovanie? Na území južného Slovenska žili všetci ich predkovia, mali tam svoje zázemie, nemenej ako aj pochovaných svojich predkov. Je pravdou, že mnohí z nich nevedeli (ešte) po slovenský, ale na južnom Slovensku vždy žilo Maďarsko – jazyčné obyvateľstvo, či už ako majoritné, alebo minoritné.
“… A cestovali na základe medzištátneho súhlasu: išlo o dohodu o výmene obyvateľstva v podobe československo-maďarskej zmluvy podpísanej 27. februára 1946 (počítala aj s presunom Slovákov z Maďarska).” To nič nemení na tom, že boli odvlečení proti svojej vôle. Len si predstavte, keby v súčasnosti niektorá národnostná menšina bola vysťahovaná, hoci aj na základe dvojstrannej zmluvy. Ako zlý príklad použijem, napr. vysťahovanie Rómov na základe Rumunsko – Slovenskej zmluvy (viem, je to absurdný príklad).
“Mimochodom, o niečo neskôr, v októbri 1946, Maďarsko na Parížskej mierovej konferencii za účasti mocností (Británia, Francúzsko, USA, Sovietsky zväz) súhlasilo s návratom svojich hraníc spred roka 1938 a zároveň sa zaviazalo zaplatiť Československu vojnové reparácie,…”. Maďarsko, v II. SV spojenec fašistického Nemecka, bolo porazeným štátom a preto nič nemohlo ovplyvniť. Víťazné veľmoci Maďarsku vnútilo všetky svoje rozhodnutia podobne, ako Nemecku, či Japonsku.
Vžime sa do kože tých “odvlečených” občanov. Žili tu všetky ich predkovia, mali tu svoje zázemie, mnohí hospodárstva, domy, … . V pre nich cudzej krajine nevedeli do čoho idú, išli do neznámej krajiny a neznámeho prostredia. Nič a nikoho nepoznali, okrem miestneho jazyka. Bola to tragédia najmä pre staršiu generáciu. Mladí sa skôr prispôsobili novému prostrediu.
Aj návrat hraníc do stavu spred rokom 1938, na základe vyššie spomínanej Parížskej mierovej konferencii priniesol veľa tragédie do mnohých rodín. Spôsobilo to ich rozdelenie, lebo napr. jeden z rodičov “ostal” v tom druhom štáte. Mal som niekoľko priateľov a spolužiakov z takýchto rozpadnutých rodín, práve z dôvodu geografických zmien.
Južné Slovensko bolo vojnou menej “dotknuté”, ako fašistické Maďarsko. Bol predpoklad, že z lepších nehnuteľností a podmienok išli do horších pomerov.
Na dobovej fotografii, hoci z vyzdobených dobytčích vagónov aj s farárom, nevidieť úsmev a radosť na tvárach „sťahovaných“ občanov ČSR.
Poznám prípad, keď občan z okresu Nové Zámky dostal rozhodnutie, že bude vysťahovaný. “Pripravil” sa na to aj tak, že vo svojom dome pokazil všetko, čo len dalo. Od zavarenej vstupnej brány až po zamurovanie komína a zlikvidovanie latríny. Keď to mal “pripravené” a bol zbalený, prišla zmena rozhodnutia, že “nebude vysťahovaný”. To už ale patrí medzi tie úsmevne príhody.
Násilné odvlečenie časti národnostnej menšiny bolo určite porušením ľudských práv, hoci aj na základe medzinárodnej zmluvy a za schválenia víťazných veľmocí II. SV.
Nie som za ďalší pamätný deň na Slovensku, ale aj o týchto, nespravodlivo odvlečených treba spomínať s veľkou úctou.
Chcem len dodať, že Maďarsko má 19.1. ako pamätný deň nespravodlivo vysťahovaných nemeckých občanov.
K diskusii 11.3.
Dedinčan – Vážim si Váš príspevok, ale nadobudol som dojem, že zlé skúsenosti Vašich príbuzných po Viedenskej arbitráži a pred Parížskou zmluvou, Vám bráni pochopiť podstatu a zámer môjho blogu. Uznávam, že fašistické Maďarsko nieslo znaky všetkého zlého – fašistického. Šípové kríže (nilaši) vraždili každého, kto sa im znepáčil a neboli to len Slováci. Moji predkovia žili o niečo južnejšie od Vás, starý otec bol Maďar a stará mama pochádzala zo Sedmohradska, Maďarka a zoznámili sa v Budapešti. Aj títo „originálni“ Maďari museli mať potvrdenie, že sú „dobrí“ Maďari. Mojim starým rodičom dal dobrozdanie brat v Uhorsku známeho maliara, žijúci v našej obci. Za zverstvá fašistického Maďarska a jeho predstaviteľov, vo veľkej miere, nemohli obyvatelia, ktorí po vojne a spomínanej Parížskej zmluve boli nasilu vysťahovaní. Mojim úmyslom bolo poukázať na nehumánne činy, zrejme ako odplatu za zverstva fašistických predstaviteľov Maďarska, na nevinných občanoch Československa. Násilné vysťahovanie sa neuskutočňovalo na základe nejakej viny vysťahovaných, ale výlučne na základe ich národnosti, a to je nespravodlivé.