Objavením vlastnoručne (vlastnou krvou sa podpisovala zmluva s diablom len v rozprávkach) písaného súhlasu na spoluprácu s ŠTB vysokého štátneho úradníka – ministra, sa opäť, na chvíľu, rozprúdila diskusia o tejto organizácii minulého režimu. Z vyjadrenia vlastného „vykonávateľa“ spolupráce, ako aj mnohých jeho súputníkov, či aj hovorcu ÚPN, som nadobudol dojem, že v minulosti boli dve kategórie spolupracovníkov s ŠTB, a to – dobrí a zlí. Budaj zjavne patrí medzi tých dobrých donášačov pre ŠTB. Dokonca producent dokumentu ŠTB: „Prísne tajné“ Tibor Búza, akoby zaspätkoval a ospravedlňoval sa za náhodné objavenie dokumentu, keď pre SME povedal: „Naším cieľom nebolo poskytnúť muníciu, aby sa niekto vozil po Budajovi“. Nikto sa po Budajovi „nevozí“ len nás zaráža, že ako môže mať slovenský minister taký „flexibilný“ charakter, resp. nemať žiadny charakter, o duši ani nehovoriac!
ŠTB bola zločinecká organizácia, ale bez ich spolupracovníkov – donášačov, by nikomu nemohli škodiť a boli by jaloví.
Pamätám sa, keď J. Budaj na námestí v BA oznamoval, že „aj jeho meno sa našlo v zoznamoch ŠTB“. Dav, po chvíli ticha, začal skandovať: „nevadí, nevadí,…“. Keby sa tam priznal, že osobne podpísal spoluprácu s ŠTB, bolo by to vonku a spoločnosť v eufórii v očakávaní revolučných zmien, by mu bol jeho zradu odpusti. Zrejme skandovanie davu p. Budaja posmelilo a stratil pamäť, čo sa týka jeho spolupráce s ŠTB. Možno, keby sa objavil vlastnoručne písaný súhlas na spoluprácu, napr. Jána Mrkvičku, určite by to nevzbudzovalo žiadnu mimoriadnu pozornosť. V prípade J. Budaja však ide o povereného ministra našej vlády. Vždy som mal dojem, vidím mylný, že ministrom by mal byť vzdelaný a slušný človek, ktorý sa nikdy nespreneveril zásadám slušnosti a korektnosti. Vyjadrenie R. Sulíka, že to „už bolo dávno“ nič nemení na podstate veci a nevylepšuje to charakter tejto osoby. Keďže sa k tomu J. Budaj nepriznal už na tom námestí, tam akoby povedal len tak mimochodom, „že jeho meno sa našlo v zozname“, vo mne vyvoláva dojem, že p. Budaj sa prizná len k tomu, na čo sa nájdu v archíve písomné dôkazy. Teraz hovorí, že na nikoho nedonášal, ale keby sa našlo „hlásenie“ určite by to opäť len bagatelizoval.
Výhovorka, že to podpísal, len aby dostal pas, lebo chcel emigrovať, vyznieva smiešne, až infantilne. Koľko ľudí utieklo na západ cez bývalú Juhosláviu, kde potrebovali len výjazdnú doložku. Ani Sulíkovci neutiekli do NSR s pasom pre všetkých členov rodiny. Aj jeho tvrdenie, že sa vrátil z Rakúska kvôli svojej manželke, mne vyznieva nedôveryhodne. Zrejme veľmi chcel emigrovať, keď bol ochotný k tomu podstúpiť aj donášanie na svojich priateľov. Dôvod jeho návratu asi bol iný, ako uvádza. Zrejme zistil, že ho tam nevítali s otvorenou náručou a slávobránou, ale strčili (by) ho do zberného tábora. Pán Budaj totiž bol bez vzdelania, nepoznal žiadny cudzí jazyk a kuričov mali dosť aj vlastných. Napr. takí Sulíkovci, ako zubár, sa tam ujal hneď a syn sa vrátil až po revolúcii “zbierať si tu ovocie”, ktoré „vypestovali“ iní. Pre mňa sú hrdinovia tí, čo tu zostali, nie tí, čo utiekli za pohodlnejším životom a až po revolúcii sa vrátili domov do ČSFR, či SR a teraz sa stavajú do pozície disidentov.
Kým v prípade j. Budaja mnohí bagatelizujú jeho spoluprácu, či upísanie sa ŠTB, v iných prípadoch to má významný občan „na tanieri“ neustále. Dobrým príkladom je p. Babiš, na ktorého žiadny záznam nenašli a s vytrvalosťou Buldoga bojuje za svoju pravdu. Počas prezidentských volieb v CZ to bol neustále hlavným bodom verejnoprávnych komunikačných prostriedkov a vykresľovali ho ako diabla. Myslím si, že p. Babiša nezvolili za prezidenta ČR, lebo je slovenskej národnosti, ale to verejne nemohli použiť, tak pertraktovali jeho údajnú spolupráci s ŠTB. Vychádzam z toho, že predsa Pavel mal ďaleko horšiu komunistickú minulosť a zvolili jeho.
Z toho všetkého som nadobudol dojem, že J. Budaj bol spolupracovník ŠTB v postavení dobrého anjela, ochranca ľudstva, a p. Babiš bol diabolom. Zaujímavý poznatok pre mňa.
To, že dnes nemáme ŠTB, neznamená, že sa štát o nás zaujíma menej. Dnes sa to zjavne robí sofistikovanejšími nástrojmi a metódami. Dnes svetom vládne (mikro)elektronika, bezdrôtový prenos údajov – WIFI, takže súčasné bezpečnostné orgány nepotrebujú žiadnych zradcov – agentov, donášačov. Mikrokamery a mikrofóny sa dostanú aj na miesta, kde by ste to ani neočakávali a cítite sa bezpečne, napr. na poľovnícku chatu medzi parohy jeleňa.